Koľko hladných krkov mám na krku?

Autor: Ján Babarík | 31.1.2013 o 7:32 | (upravené 31.1.2013 o 10:33) Karma článku: 17,44 | Prečítané:  15787x

Nie som ani ekonóm, ani prognostik, dokonca neviem ani zvárať nerezové plechy. Napriek tomu si dovolím nemať strach z demografickej budúcnosti Slovenska. Čím nás strašia: Do roku 2030 nám počet dôchodcov  narastie zhruba o pol milióna. Počet ľudí v produktívnom veku zrejme nepodrastie. Kto tým dôchodcom zarobí na dôchodky? A toto je problém, ktorého sa máme báť už teraz. Uniká mi súvis medzi počtom ľudí v produktívnom veku, počtom dôchodcov, rokom 2030 a katastrofou. Vysvetlím prečo.

Najväčšia chyba na (podľa mňa) planom poplachu prognostikov je predpoklad, že dôchodcov budú živiť ľudia v produktívnom veku a preto je potrebné zvýšiť pôrodnosť. Na dôchodky predsa bude prispievať len jedna podmnožina týchto ľudí - pracujúci. Všetci tí, ktorí sa aspoň nepriamo nepodieľajú na tvorbe hrubého domáceho produktu, sú len konzumentami sociálneho systému. (Vrátane Vážneho a tisícov ďalších neopodstatnených úradníkov.) Zvýšením pôrodnosti by sme počet platiteľov do systému zvýšili len čiastočne. Zato by nám poriadne pribudlo konzumentov, napríklad nezamestnaných, alebo 25-ročných študentov Stredoeurópskej univerzity nonverbálnej komunikácie v Novej Bani. Už teraz máme podobných inštitúcií viac než dosť.

Pozrime sa na čísla. V roku 2012 sme mali na Slovensku 2 342 000 pracujúcich. Keďže nás tu žilo 5 397 000, každý pracujúci človek sa staral o 1,30 nepracujúcich. Sú v tom nielen dôchodcovia (1,2 mil.), ale aj nezamestnaní, dospelí študenti nezmyselných fakúlt, Rómovia z osád, a - ak ma za to nezjete - aj deti. O tie sa síce staráme v prvom rade my, rodičia, ale na škôlky, školy, zdravotníctvo, detské a rodičovské príspevky, materské atď sa skladajú všetci. Každý pracujúci má dnes na krku 1,3 nepracujúceho človeka. V roku 1998 to však bolo 1,43. Ak vezmeme do úvahy, že HDP nám za toto obdobie narástlo viac ako trojnásobne, tak sme na tom celkom dobre, či nie? Relatívne. Napríklad vo Veľkej Británii jeden človek pracuje len na 1,0 ďalších. A HDP Británie deleno počet pracujúcich je 51 000 eúr, u nás je to o 20 000 menej.

Napriek tomu by v nás (teoreticky) mali naše čísla vyvolávať optimizmus. Prečo to tak nie je? Rozhodne nie pre nedostatok detí. Sledujte: Včera som sa bol na pošte zbaviť neexistujúcich (počet 0) podielov v zaniknutom peňažnom fonde z prvej vlny kupónovej privatizácie. Musel som týchto 0 podielov bezplatne previesť na FNM, aby som im nemusel každoročne platiť za vedenie účtu. Táto transakcia si vyžiadala 16 (!) á-štvoriek prehnaných cez atramentovú tlačiareň. Chápete? Šestnásť papierov na taký nezmysel. Tam je naše bohatstvo. Sme otrokmi spotreby a rastu. Ak rast rastie pomalšie, bijú nám na poplach a zodvihnú ho napríklad výstavbou diaľničného úseku na mieste, kde by ste aj pri jednom pruhu trpeli isolofóbiou. Nestačí, aby rast bol, rast musí rásť. Len kto to má potom platiť? Čo, prognostici? Naozaj nás vyžierajú dôchodcovia?

 

Nie som schopný absorbovať ponúkaný strach z demografickej budúcnosti. Čo nás raz privedie na mizinu nie je nižšia pôrodnosť, ale čoraz vtipnejšie výsledky volieb.

Oprava o 9.57: V pôvodnom  texte som mal logickú chybu. Už tam nie je. Zázrak!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?