Majdan: Klzká cesta k zabíjaniu

Autor: Ján Babarík | 21.2.2014 o 9:23 | (upravené 22.2.2014 o 8:51) Karma článku: 15,76 | Prečítané:  5013x

Je veľmi ťažké napísať niečo o Ukrajine a nevyprovokavať tým iracionálnu diskusiu. Je to priam nemožné, keď máte na srdci aj výhrady voči demonštrantom.

Spúšťačom protestov na Ukrajine bolo novembrové zastavenie prípravy asociačnej dohody s EÚ v novembri a Janukovyčom deklarovaný príklon k Rusku.

V roku 1997 summit Nato v Madride a Európska komisia v Bruseli neprizvali Slovensko k rozhovorom o vstupe do euroatlantických štruktúr, na rozdiel od našich susedov z Višegrádskej štvorky. Jednoznačnou príčinou bol Vladimír Mečiar. Toľko paralely.

Chvalabohu, nemáme trojmiliónové mesto, takže sme sa nemohli zísť v takom obrovskom počte. A keďže sa proces integrácie postkomunistických krajín len rozbiehal, neboli sme až tak frustrovaní z toho, že sme sa ocitli mimo hry. Ďalším dôležitým faktorom, prečo u nás nedošlo k násilným protestom bol ten, že radikáli (nacionalisti) boli na strane Vladimíra Mečiara a nemali dôvod sa zapájať do našej protimečiarovskej kampane. Ak by boli vtedy na našej strane, ktovie, čo by vyprovokovali.

Trochu viac na hrane sme mali pri gorilých protestoch v roku 2012. Heslá ako Neverte masmédiám, Nevolím nikoho a podobne svedčili o tom, že protestujúci si nie celkom racionálne uvedomujú, čo vlastne chcú a ako sa tam dostať. Požiadavky na odvolanie politikov en bloc, či dokonca zrušenie politiky, už možno považovať za úplne detinské, až hlúpe. Pri pohľade na patetické modlenie sa alebo bozkávanie sa pred kordónom policajtov, či kľakanie si pred nimi s rukami za hlavou, som mal veľmi zlý pocit. Bolo to k danej situácii preafektované divadlo, ktoré naznačovalo, že tí ľudia sa považujú za bojovníkov proti násilnému systému, proti polícii, a to neveštilo nič dobré. Hnevali sa na policajtov a nechápali, prečo im nedovolia vstúpiť do budovy NR SR a demolovať ju. (Ešte nebezpečnejší boli tí, ktorí si mysleli, že keby vstúpili dnu, tak by nedemolovali.) Pred postupujúcimi policajtami skandovali Nebiť malé deti, čo by bolo celkom ľahké, keby tie malé deti s hlavami ukrytými v kapuciach a pod maskami nehádzali do policajtov kamene.

Čo keby sa na stranu demonštrantov postavili nejakí kreténi, dajme tomu z Nitry, a hodili by na policajtov zápalnú fľašu? Čo keby policajti potom niekomu obuškom prerazili nos a fotografia študenta, zaliateho krvou, by obletela svet? Čo keby takéto scény prilákali do Bratislavy chuligánov aj z iných miest, ktorí by netúžili po ničom inom, len po spravodlivej vojne s policajtami? Nestrieľalo by sa, samozrejme. Fico nie je Janukovyč. Ale keby ním bol, dostal by nahrávku na smeč.

Áno, treba občas povstať. Občas treba aj hodiť dlažobnú kocku. Ale Gorila alebo Janukovičove odmietnutie asociačných rozhovorov s EU nie sú dostatočným dôvodom k bitkám, už vôbec nie k zabíjaniu. Sú dôvodom len k pokojným protestom, pri ktorých sa rešpektujú pokyny polície a súkromný majetok iných.

Už keď na policajtov v Kyjeve leteli prvé zápalné fľaše sa mala mierumilovná časť demonštrantov (vteda ešte drvivá väčšina) okamžite dištancovať od takéhoto správania. Pod vedením svojich lídrov mali opustiť námestia a nechať políciu, nech ulice vyčistí od radikálov. Potom sa vrátiť a pokračovať v pokojných protestoch.

Čo sa deje na Ukrajine, je strašné. Vinníkom je, samozrejme, Janukovyčova politická garnitúra. Ale opozícia predsa chcela ukázať, že patrí do Európskej únie. Opozícia sú tí, ktorí mali mať rozum a ktorí mali protesty kontrolovať. A v prípade potreby aj zaradiť na čas spiatočku. Hádzanie zápalných fliaš na ľudí (policajtov) ako súčasť protestu proti rozhodnutiam parlamentu do únie totiž nepatrí.

Čo ako boli a sú požiadavky majdanu legitímne a správne, čo ako statočne odolávali Ukrajinci niekoľkomesačným Janukovyčovym provokáciám, odmietnutie príklonu k Rusku a odklonu od EÚ nemá byť spúšťačom k zabíjaniu. A čo ako sympatizujeme s demonštrantami, tí z nich, ktorí priliali olej (benzín) k tomuto krviprelievaniu nepatria do Európy, ale do jednej cely s Janukovyčom a jeho mocenskou klikou.

Mnohí ľudia si myslia, že bez násilných demonštrácií by Ukrajinci nevyhrali. A toto je vari nejaké víťazstvo? To, kvôli čomu sa majdan začal, je v tejto chvíli stratené. Dvere do EÚ sú zabuchnuté, budúcnosť Ukrajiny je v troskách, štát bude pravdepodobne musieť čeliť hrozbe bankrotu. Aj keď Janukovyč odíde, Ukrajina sa nestane lepším miestom pre život.  Keby ste demonštrantom v novembri ukázali videozáznamy z toho, čo sa stane vo februári, čo ešte len príde v marci, apríli, koľkí z nich by oželeli to, kvôli čomu VTEDY na majdan prišli a nehľadali radšej inú cestu k cieľu? Pretože takto sa to robiť nemá.

K takémuto názoru ma viedli informácie, ktoré sa ku mne o majdane a Gorile dostali. Možno som niečo podstatné prehliadol a v tom prípade sa môžem mýliť.

A ešte pointa: Ukrajincom už takéto mudrovanie nepomôže. Teraz im len treba pomôcť to nejako ustáť a čím skôr ukončiť. Analyzovanie majdanu však môže mať význam pre nás.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?