Protiislamské stoja na tvrdení, že terorizmus do Európy prináša islam a jeho nevpustením dnu (a následne až úplným zakázaním) budeme v bezpečí. Protinásilné stoja na domnienke, že mier dosiahneme tak, že sa nenecháme vyprovokovať k protiislamskej reakcii.
Juraj Smatana, ktorého si inak veľmi vážim, vo svojom videu (link je dole) spomenul, že v EÚ denne umiera pri dopravných nehodách 70 ľudí. Parafrázujem - čo je potom oproti tomu terorizmus? Toľko, koľko ich zomrelo v Nice, zomrie na cestách v EÚ v pondelok a v noci na utorok. Juraj však nespomenul, že v roku 2001 v EÚ umieralo denne 150 ľudí pri dopravných nehodách. Len na Slovensku sme spadli zo 152 mŕtvych v roku 1998 na 48 v roku 2014. A tento prudký pokles sa nestal len tak. Bol následkom veľmi prísnych bezpečnostných a represívnych opatrení.
Hej, aj obetí vrážd je na svete výrazne viac, ako obetí terorizmu. Trinásťkrát viac. Takmer polmilióna ľudí je ročne zavraždených. Prečo sa teda tak plašiť kvôli teroristom? Nuž možno preto, že žijeme v Európe a nie v Salvadore alebo v Kolumbii. Naše krajiny sa tešia ratingu 1-2 obetí vrážd na 100 000 obyvateľov, čo má málokde vo svete obdobu. Je to o polovicu menej, ako sa tu vraždilo pred tridsiatimi rokmi a päťdesiatkrát menej, ako sa v našich končinách vraždilo pred 700 rokmi.
Aká je korelácia medzi dopravnými nehodami a vraždami na jednej strane, a terorizmom na druhej? Zatiaľ čo vrážd a nehôd je z roka na rok menej a na potláčaní všetkého, čo k nim vedie panuje všeobecný konsenzus (takmer), teroristických útokov pribúda. Teraz sa nebavíme o terorizme typu „Aktivisti Green Peace poškodili nórsku veľrybársku loď,“ alebo „Policajti v Reddingu dostali v poštovej zásielke záhadný biely prášok.“ Bavme sa o útokoch, pri ktorých zahynulo viac ako 5 ľudí. V roku 2004 bolo vo svete takýchto útokov okolo 1000, v roku 2014 už takmer 14 000. V roku 2000 boli na svete len štyri krajiny s viac ako 250 obeťami terorizmu. V roku 2014 už takých krajín bolo 17.
Pred pár riadkami som sa pri vraždách chválil nízkymi európskymi číslami, pri terorizme už však plaším vysokými svetovými. Rád vysvetlím. Pravdepodobnosť, že kdekoľvek v Európe narazíte na vrahov z venezuelského Caracasu alebo San Salvadoru je mizivá, až nulová. Avšak šanca zakopnúť o echt teroristu z echt teroristickej krajiny už taká nulová nie je, však? Viac ako polovica teroristických útokov a takmer 80% obetí teroristických útokov pripadá na päť krajín: Irak, Nigéria, Afganistan, Pakistan a Sýria. Tri najkrvilačnejšie teroristické organizácie operujú v týchto alebo z týchto krajín – Boko Haram, IS a Taliban. A najmenej v jednej z nich bojujú stovky, až tisícky Európanov a vo všetkých troch organizáciách a vo všetkých piatich spomenutých štátoch sú ľudia – a sú ich davy – ktorí by sa radi do Európy dostali. Mnohí, ktorí terorizmus zažili z pohľadu páchateľov sú už tu, mnohí sú, nepochybne, na ceste. Popierať toto znamená popierať, že kráľ je nahý.
Kým sa dostanem k druhej časti, ešte jedna vec: Na takomto druhu terorizmu je najhoršie, že nikdy neviete kedy, kde a prečo. Áno, aj Breivik bol, aj Harman, aj IRA, aj ETA. Pravdepodobnosť, že sa v Európe objaví nový Breivik je rovnaká, ako bola pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Môže sa to stať, aj nemusí. Aj to sa môže stať, že vás na Jadrane zabije príslušník ETA alebo IRA. Čisto hypoteticky áno. Avšak to, že niekde v Európe bude opäť zabíjať nejaký Abdul, Ahmed alebo Mohammed, je, žiaľbohu, takmer isté. Takmer isté je aj to, že práve v tejto chvíli – akokoľvek hlúpo táto veta znie – sníva nejaký moslim o svojej samovražednej misii. Môžete namietať, prečo píšem moslim? Prečo mu nepriradím iný status, napríklad sociálne vylúčený, frustrovaný mladík, alebo nezamestnaný a spoločnosťou ponižovaný otec troch detí. Čokoľvek. Je to jedno s druhým. Pravdepodobnosť, že muž, ktorý v tejto chvíli niekde v Európe pomýšľa na samovražedný útok na neznámych ľudí je Poliak, alebo belgický Žid, či nemecký luterán , je čisto teoretická. Avšak to, že sa k takému niečomu v Európe pripravuje (ďalší) moslim, je takmer isté. Akokoľvek súhlasíme s tým, že musíme utečencom pomáhať, že sme s obeťami terorizmu na jednej lodi, že sa nesmieme nechať vyprovokovať k nezmyselným plošným represiám na základe viery (áno, myslím si, že Juraj Smatana má v zásade pravdu), zároveň by sme si mali priznať, že je to práve táto komunita, toto náboženstvo, odkiaľ je pravdepodobný ďalší útok. Môže sa stať, že krajná pravica niekde v Európe odpovie – provokáciou, bitkou, alebo vraždou. Síce sa žiaden skinhead neodpáli na letisku, ale bude to rovnaká tragédia, rovnaký terorizmus, ako ten skôr spomenutý.
Aby sme si rozumeli - nenaznačujem tu a ani si nemyslím, že v moslimoch treba vidieť teroristov. Len hovorím, že ich medzi nimi treba hľadať pozornejšie, ako vo zvyšku spoločnosti.
Juraj Smatana – a aj takmer všetci politickí komentátori v mienkotvorných denníkoch, konaniu teroristov pripisujú rôzne sofistikované motivácie, ktoré svedčia o istom stupni koordinácie. Ale čo ak nie? Čo ak títo osamelí vlci boli skutočne osamelí a jednoducho sú len súčasťou obrovského trendu nenávisti k demokracii západného typu, ktorej možnosti by radi využívali, ale kultúra, mentalita a – áno - aj náboženská výchova týchto jedincov nedokáže prijať všetky jej povinnosti a obmedzenia? Čo ak internet so svojimi sociálnymi sieťami urýchlil niečo, čo malo ešte veľa rokov zrieť?
Kam teraz z konopí? V porovnaní s inými „killermi“ je obetí terorizmu skutočne málo. V porovnaní s počtom moslimov v Európe je teroristov priam zanedbateľné množstvo. Zatiaľ máme situáciu vo svojich rukách, všetko sa ešte stále dá riešiť pokojne. Dôležité však je nevyhýbať sa hľadaniu spojitostí tam, kde sa natískajú a nehľadať ich tam, kde nie sú. A veľmi sa snažiť to rozoznať.
Európa už roky tak zúfalo nepotrebovala lídra, ktorí ju spojí. A ktorý by dokázal upokojiť všetkých, okrem teroristov. Pretože tých je treba zničiť.
Zdroje:
