mov, chlapče." Niečo mi však naostatok predsa len povedal. (Nebol to hocijaký ostatok, dal som mu čerstvé ostatky zrazenej mačky. Berky Jariabok bol vyhladnutý ako vlk.)
"Serú ma," povedal s plnými ústami, "alebo, ako hovoríme my, Tisovčania - iritujú vyjadrenia ministra Valentoviča a bezplatnom zdravotníctve. Aké bezplatné? Čo platí štát, predsa nie je bezplatné!"
"Akoby nie!" smelo som protirečil. "Ja neplatím!"
"Lebo si zmrd. Pozri sa, keď som ešte pracoval v Tokajíku ako vedúci pošty, státisíce ľudí tam jednej noci skákalo po ulici od národného výboru až po Labancovcov a vykrikovalo, že zvrhli komunizmus. Riť Paľovu ste zvrhli! Komunizmus bola firma, ktorá zbankrotovala, lebo prehajdákala majetok svojich akcionárov."
"No ale..." oponoval som vecne.
"Teraz zrušili pár poplatkov a štát doplatí do zdravotníctva 570 miliónov, čo je plus mínus 200 korún na každého pracujúceho človeka. Mali rovno povedať, vy, ktorí pracujete, pošlite nám na účet po dvesto korún a my vám za to dáme bezplatnú návštevu u lekára a za recept si doplatíte len päť korún."
"Nuž ale veď..." nedal som sa odbiť.
"Ale mne nevadí, že zrušili tie poplatky," pokračoval nenávidený trebišovský popierač renesancie Berky Jariabok, " mne vadí, že nepovedali rovno, že tých 570 miliónov nevytiahnu z kravského zadku. Mimochodom, za to mohli opraviť strechy na desiatich základných školách, urobiť 15 detských ihrísk, vybaviť počítačmi a internetom sedem detských domovov, naveky zrušiť ťažbu na 30 hektároch lesa a ešte sa aj poriadne ožrať s futbalovým klubom Sokol Ožďany."
"Ba kieho!" zreval som chladnokrvne.
"Vieš čo som povedal nedávno na mítingu Cirkvi Svätej Tácky na Staromestskom námestí v Utekáči? Čím viac si zaplatíš sám, tým menej budeš platiť za druhých.
"Nuž ale..." pohotovo som zareagoval.
"Áno, máš pravdu, solidarita. Povinne plať len za tých, ktorým by sa bez tvojej pomoci zrútil svet. Keď ťa to poteší, plať aj iným, ale dobrovoľne. Ak niekto ide k doktorovi, lebo ráno pokašlieval a tiekli mu soplíky..."
"No tak toto..." zaváhal som nekompromisne.
"Ty sa stále iba hádaš! Pochopil si, čo som povedal? Viedenské letisko nás láka 24-hodinovým parkovaním zadarmo. Lenže to je zarátané v letiskových poplatkoch. Rovnako je to aj so štátom. Všetko, čo nám dá bezplatne, si zaplatíme."
"To hádam..."
Tu mi došla páska v diktafóne, ale všimol som si to až večer. Nepamätám si ani to, ako sme sa rozlúčili. Už si neviem ani spomenúť, s kým som sa to vlastne rozprával. A vy ste kto? Éeech, starnem. Ale býval som ja rúči chlap!