V úvode svojej eseje Jariabok revolučne odhaľuje zásadný rozdiel medzi socialistickou a pravicovou metódou riadenia štátu. “Socialistický štát sa snaží odbremeniť človeka od všetkého, čo za neho môže urobiť. Pravicový, alebo ak chcete kapitalistický štát – naopak – na neho nahádže všetko, čo je človek schopný si urobiť sám.” Tu vidí PhDr.Jariabok príčinu masovej inklinácie mladých intelektuálov k ideám socializmu – štát sa postará o základné bytie a mladý socialista sa môže oddávať intelektuálnym úvahám o svetovom mieri v bezpečnom prítmí kaviarne. Poplatky v zdravotníctve alebo v školstve v ňom vyvolávajú pocity spravodlivého hnevu – to má predsa platiť štát!
Berky Jariabok prežil medzi mladými socialistami niekoľko mesiacov. Vydával sa za venezuelského teroristu, čím si získal ich spravodlivé srdcia. A dospel k zarážajúcemu poznatku: v predstavách mladých socialistov je štát niečo ako rodič, ktorý sa nezištne a z neznámych zdrojov musí starať o svoje dietky. “Lenže štát nie je rodič, ani firma,” píše Jariabok. “Je to účet, na ktorý si posielate peniaze. Všetko, čo dostanete, si zaplatíte, alebo to za vás zaplatia tí pracovitejší alebo úspešnejší. Nič nie je bezplatné. Ešte aj za ten chodník, po ktorom kráčate na poštu, denno-denne platíte.”
Ďalšou črtou mladého slovenského socialistu je paranoidná nenávisť k USA a následkom toho sympatie k inak regulárnym lotrom, ktorých jedinou devízou je boj proti Amerike. “To vyplýva z podstaty moderného socializmu,” domieva sa Berky Jariabok, otec takmer dvoch detí a jedného dievčatka. “Čím chudobnejší budú bohatí, čím slabší budú mocní, tým spravodlivejší bude svet. Nie je to empatia voči chudobným a slabým, lež závisť voči bohatým a mocným a nechuť k svojej malosti.”
