reklama

17.november očami vygumovaných detí

Na vojnu som nastúpil v októbri 1989. Že sa niečo chystá, som netušil. A v novembri som dokonca ani len netušil, že sa už niečo začalo. Asi ste to robili príliš potichu, čo? Bol som práve na poddôstojníckej škole v Zadnom Chodove pri Mariánskych Lázňach. Bola to strelecká poddôstojnícka škola pohraničnej stráže.  Učili nás tam strieľať, aby sme na hraniciach vedeli presne triafať utekajúcim občanom Československa rovno doprostred ich reakcionárskych chrbtov. Prípadne, ako píšem nižšie, aj do demonštrantov, ktorí už v severných Čechách zabili jedno dieťa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (112)

18.novembra nás odviezli v niekoľkých autobusoch do Prahy. Boli sme v múzeu. Keďže sme ako pohraničná stráž spadali pod ministerstvo vnútra, ktoré malo v otázke bezpečnosti štátu predsa len jasnejšie zadefinovaných nepriateľov ako ministerstvo obrany, chceli komunisti plnými autobusmi vymletých „péesákov" demonštrovať svoju silu. Keď sme po návšteve múzea pofajčievali na parkovisku a veselo sa rehotali, prišli k nám akýsi mladí Pražáci a povedali nám, čo sa deň predtým - 17.novembra 1989, v Prahe stalo. Veľa nám povedať nestihli. Lampasáci nás nahnali do autobusov a okázalo, cez celú Prahu, odviezli zase na hranice do kasární.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zakázali nám televízor, vychádzky a dovolenky. O pár dní neskôr si nás raz večer zvolali do kinosály a zopár politrukov (politickí agitátori) nám konečne povedalo, čo sa to v štáte deje. Ulice brázdia stovky chuligánov, rozbíjajú autá, vykrádajú obchody a napádajú slušných ľudí. V severných Čechách už dokonca zabili dieťa. S otvorenými ústami sme počúvali. Nie všetci, boli medzi nami aj takí, ktorým stačilo pár kusých informácií, aby pochopili, čo sa skutočne deje. Ja som medzi nich, bohužiaľ, nepatril. A rozhodne ani istý východniar (pamätám si aj jeho meno, ale nechcem to tu spomínať), ktorý sa postavil a so zaťatou päsťou zakričal: „Pustite nás na nich!" Súhlasne sme zabučali a politruci si od spokojnosti mädlili dlane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Netrvalo dlho a skutočne nás na nich (na vás) pustili. Raz v noci nás zobudil ostrý bojový poplach. S plnou poľnou sme nastúpili na praporák, kde nás naložili do obrnených transportérov, boli ich desiatky, a odviezli do Prahy. Cesta trvala skoro do večera. Tam nás ubytovali na nejakých vojenských internátoch, zakázali nám vychádzky a do samopalov nám nachystali zásobníky s gumovými projektilmi. Nechcem teraz špekulovať nad tým, ako by som sa zachoval, keby nás poslali do ulíc. Boli sme na vojne len krátko, ešte sa z nás nestihli stať roboty. Ale boli sme, väčšina z nás, len vygumované a dezinformované polodeti. Našťastie, o pár dní nás odviezli naspäť do kasární. Pretože ste to robili nežne. Krátko na to nám povolili správy v televízii, vychádzky a na Vianoce som dostal dovolenku. Vtedy som sa nehanbil, že som bol taký hlúpy a uveril tým komunistickým kecom o zabíjaní detí. To až neskôr. Odvtedy som - dúfam - už žiadnemu demagógovi na lep neskočil. A dúfam, že ani neskočím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do civilu som prisiel v máji 1991. Vôbec som nevedel, kde je sever. Nešťastný ročník, ktorý zmeškal nástup.

Ján Babarík

Ján Babarík

Bloger 
  • Počet článkov:  218
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu