To som stopoval z Londýna do Liverpoolu, Zastavil mi chlapík, u ktorého mi na prvý pohľad niečo nesedelo. Ale bol som mu vďačný, že mi zastal, tak som to neriešil. A potom – nech počítam, ako počítam – jedna ruka mu chýbala. Anciáša tvojho, ako my ty chceš odviezť z miesta A do miesta B? Mohol mať tak dvadsať rokov, zasran. Za jazdy po diaľnici sa ma spýtal, či fačím. Reku, fajčím. Tak si kľudne zapáľ, vraví. Nezapálim, lebo nemám. Keby som mal na cigarety, tak by som nestopoval. A on, že mi ušúľa. Pohodlne som sa usadil, mierne pootočil, so škodoradostným úškrnom, že pri následnej havárii zbavím svet nielen svojej choromyseľnej maličkosti, ale aj jednorukého Angličana. Ale on rezko uchopil volant kolenami a tou jednou rukou mi za pár sekúnd ubalil takú tvrdú a rovnú cigaretu, že by sa za ňu nehanbil ani terchovský bača.
A ešte jednu príhodu spomeniem. Z minulého týždňa. Boli sme so ženou u nás v Neslovicích (čo je neďaleko Brna u Neslovic) v hospůdce pod lesom a chlapci tam hrali nohejbal. Jeden z nich, asi dvanásť alebo šestnásťročný, mal od kolena umelú nohu. Sebavedome hral v krátkych nohaviciach, kopal do tej lopty a nebol len do počtu. Boha, to sú osudy, až by člověk skučel.
O čom som to chcel... Aha, porezal som sa na plechu a obmedzovalo ma to v práci. Nuž, závažná vec. Nemôžem si pomôcť, ale musím citovať nepálskeho šerpu Berkyho ... zaboha si nemôžem spomenúť na jeho priezvisko, kto si má pamätať všetky tie mená... ktorý so zlomenou nohou zliezol z Mount Everestu a zniesol osem austrálskych horolezcov, ktorým prišlo nevoľno: Nie je dôležité zúčastniť sa, dôležité je vyhrať!