Takže. Bily (budem to písať takto) tam v Bristole fungoval ako tréner týchto vyslúžilcov. Boli to prevažne starí dedkovia, čo vám budem hovoriť, mávali zrazy dvakrát týždenne v posiľovni, zašiel som medzi nich. Nebudem kecať, povedal som si, že im ukážem, čo je to slovenský junák, ktorý v živote "nepozřel něco tak odpornýho, jako jsou ovesný vločky!"
Fungoval tam tzv. kruhový tréning. Bolo tam okolo desať rôznych náradí a my sme sa na nich točili. Bily vždy zavelil, kto je na povel. Nováčikov obvykle vynechával, ale mne urobil tú česť a zaradil ma medzi "starcov". Takže keď som sa práve váľal na nejakej doske dolu hlavou, Bily zreval "its aptujú, Jano!" vedel som, že musím nahlas počítať a kým budem počítať, všetci budú makať. Každý na svojom náradí, nikdo neprestane. Práve som bol na sklapovačkách, dole hlavou na obrovskej anlgickej skur... doske. Okolo mňa dedkovia o štyridsať rokov starší, ktorí so seanconneryovským výrazom zvládali úplne všetko. Urobil som zo päť sklapovačiek a zreval hlasom, o ktorom som dúfal, že znie zhovievavo: Ínaf! (dosť!)
Potom to prevzal ďalší dedko a išli sme ďalej dokola. Po hodine bez prestávky som bol úplne na dne, čo znamená, že som nebol schopný ani len prachsprostej myšlienky. Potom konečne Bily zavelil, že je koniec. Znelo mi to ako volanie z diaľky, ako vysielanie Slobodnej Európy v osemdesiatom ôsmom, keď sme sa s kamarátom Marekom Čunderlíkom opili v Banskej Bystrici a večer počúvali o sovietskej vojne v Afganistáne. Potom Bili medzi rečou povedal: "Daj si ešte desať klikov na pästiach." Ty hajzeľ, to ti vrátim, keď prídeš ku nám. Daj si ešte pivo za štyri sekundy a podlož ho borovičkou. Dedkovia jedni kapitalistickí, ale oni vám vedia aj piť, nielen železá dvíhať. To chytili od Írov. Poznal som jedného. Stretli sme sa na Slovensku. Bol to taký kvalitný Ír, že si ani jeho meno nepamätám.