Dostali sme po rypákoch tak, že sme ani nevedeli, kam z konopí. Poltárskych Cigánov sa vyrojilo zo všetkých strán a my, zo piati do nemohúcna opití pubertálni Zalužanci (dovtedy, pravda, zversky sebavedomí) sme zrazu nevedeli, kadiaľ utiecť. Na druhý deň ráno, keď som doma len tak v trenírkach raňajkoval, si moja mama všimla modrinu v tvare topánky, ktorú som mal na pleci. „Zbili ťa?“ povedala a začala sa dobrosrdečne smiať. Také to boli časy, osemdesiate roky minulého tisícročia. Roztopašná samopaš. Tento článok nemá nič spoločné s voľbami. Nie je nostalgiou za socializmom, len za detstvom. Začalo sa to tým, že som si večer zapol JOJku a rozpozeral americký thriller Generálova dcéra. Keď ma to prestalo baviť, tak som si pustil Vesničku mou střediskovou, ktorý to film som videl už aspoň dvadsaťkrát. A je to tu. Vyrojili sa spomienky na tie roky, prvý liter lacného vína na dedinskej zábave, prvá cigareta, prvý orál, prvá súlož s Elkou z vedľajšej dediny.